Olympiáda, dva polčasy a sedem hráčov. Od prvých MS v hokeji uplynie 100 rokov

Autor: Martin Matich | 19.3.2020 o 23:37 | Karma článku: 2,35 | Prečítané:  750x

Popularita hokeja na začiatku minulého storočia stúpala a veľa na tom nezmenila ani prvá svetová vojna. Už pred ňou sa konali majstrovstvá Európy, preborníci zo starého kontinentu však túžili zmerať si sily so zámorskými súpermi

Ľadový hokej sa dokonca dostal aj do programu olympijských hier v Berlíne v roku 1916. Hry sa v tom čase ešte nedelili na letné a zimné, tradične sa však na nich súťažilo len v letných športoch. Veľkolepé plány na konfrontáciu európskeho a zámorského hokeja však zmarilo rinčanie zbraní. Kým hlavné mesto Nemecka si na svoju premiéru pod piatimi kruhmi muselo počkať dve dekády, hokejisti dostali šancu už na ďalších hrách v  Antverpách.

Bez nestranných arbitrov

Hra na turnaji, ktorý získal označenie prvých MS až dodatočne v osemdesiatych rokoch, sa od súčasného hokeja ešte značne líšila. Hoci v NHL sa už dávno hralo na tri tretiny po dvadsať minút, šampionátové stretnutia trvali iba dva dvadsaťminútové polčasy.

Puk sa navyše usilovalo skrotiť sedem hráčov z každého tímu namiesto šiestich. K brankárovi, dvom obrancom a trom útočníkom sa pridal aj takzvaný rover. Išlo o akéhosi univerzála, ktorý podľa potreby plnil defenzívne i ofenzívne úlohy. S príchodom zručnejších hráčov a zmenami v pravidlách či taktike tento post postupne strácal zmysel, až napokon úplne zanikol (v NHL sa nepoužíval už od jej začiatkov v roku 1917).

Ďalšiu zvláštnosť predstavovalo klzisko, konkrétne jeho rozmery. Bolo totiž o čosi kratšie a najmä výrazne užšie (oproti dnešným štandardom Medzinárodnej hokejovej federácie až o dvanásť metrov), pričom v súčasnosti sú práve európske klziská o čosi širšie než severoamerické. Na dodržiavanie pravidiel navyše nedozerali neutrálni rozhodcovia, ale hráči či tréneri iných reprezentácií.

Islanďania majstrami sveta

Turnaja sa zúčastnilo sedem družstiev. Okrem domáceho výberu, USA, Československa, Švajčiarska, Francúzska a Švédska nechýbala ani Kanada zastúpená tímom Winnipeg Falcons. A hráči spoza veľkej mláky pozíciu favoritov potvrdili. Už v prvom stretnutí sa o ich dominancii presvedčilo Československo po prehre 0:15. Zámorská konfrontácia Kanaďanov s Američanmi v semifinále ponúkla predčasný vrchol turnaja. USA boli „javorovým listom“ dôstojným súperom. Dlho držali bezgólový stav, no Sigurdur Fredrickson a Konrad Johannesson napokon naklonili misky váh na stranu Kanady, ktorá zakončila svoje účinkovanie finálovým triumfom 12:1 nad Švédskom.

Mimochodom, mená spomínaných kanadských strelcov neznejú anglicky ani francúzsky, ale skôr škandinávsky. Kostru tímu totiž tvorili hráči pochádzajúci z nehokejovej krajiny – ďalekého Islandu, ktorí sa nepresadili v iných mužstvách vo Winnipegu. Predsudkov sa tím pomenovaný podľa sokola, islandského národného vtáka, ani po veľkom úspechu nezbavil a množstvo Kanaďanov (vrátane hokejových funkcionárov) sa k ich úspechu dlhé desaťročia stavalo odmietavo.

Márne čakanie na druhú šancu

Olympijský hokejový turnaj sa však neskončil stretnutím, ktoré určilo držiteľa zlatých medailí. Hralo sa podľa v tom čase populárneho tzv. Bergvallovho systému. Finále totiž určilo iba víťaza, o ostatné cenné kovy sa naďalej bojovalo. Strieborné medaily sa rozdali až na konci druhej fázy. Do nej sa zapojili iba tímy, ktoré v prvej fáze podľahli celkovému víťazovi, a najlepšie si podľa predpokladov počínal výber USA. V poslednej fáze sa hralo o bronz, pričom šancu dostali tímy, ktoré v prvých dvoch fázach neuspeli v priamom súboji proti dvom zvyšným medailistom.

Komplikovaný formát turnaja spôsobil, že tímy, ktoré neuspeli v prvom kole bojov o zlato, museli čakať na ďalší vývoj. Kým Československu sa tak naskytli až tri príležitosti na zisk cenného kovu (najprv podľahli Kanaďanom a v turnaji o striebro zase Američanom, čiže bojovali aj o bronz), Francúzi ani Belgičania po úvodnej prehre už žiadnu šancu nedostali.

Stačil jeden gól

Miesto v iba osemčlennom československom kádri si nevybojoval žiadny Slovák. Úroveň hokeja v jednotlivých častiach nového štátu bola totiž diametrálne odlišná. Kým v Čechách vznikol prvý klub už v roku 1900, pod Tatrami sa organizovaný hokej ešte stále iba rozbiehal.

Vstup do šampionátu našim reprezentantom skomplikovalo aj zranenie brankára Karla Wälzera, ktorý si zlomil palec. Proti Kanade i USA ho preto nahradil Jan Peka, ani on však nezabránil porážkam 0:15 a 0:16. V oboch zápasoch sa prejavili značné rozdiely nielen v hre, ale i materiálnom vybavení oboch tímov. Gólmani spoza veľkej mláky chytali v hokejových rukaviciach a nohy si už vtedy chránili betónmi, hoci menšími než dnes. Wälzer s Pekom sa však museli uspokojiť s obyčajnými rukavicami a provizórnymi chráničmi z trstiny.

V rozhodujúcom stretnutí o tretie miesto už nastúpil Wälzer a na rozdiel od svojho kolegu si počínal viac než úspešne, keď zo siete nemusel loviť ani jeden puk. Hrdinom duelu sa stal Josef Šroubek, ktorý dosiahol jediný gól zápasu a zároveň aj jediný československý presný zásah na celom turnaji. Napriek hrozivému celkovému skóre 1:31 sme získali bronzové medaily.

Na ďalší šampionát si hokejový svet musel počkať dlhé štyri roky až do prvých zimných olympijských hier vo francúzskom Chamonix. Každoročnou záležitosťou sa hokejové MS stali až od roku 1930.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁR PETRA TKAČENKA

Matovič s nami nežartuje

On tie nezmysly myslí vážne.


Už ste čítali?