Tréner mládeže: Ak máte zverencov pre niečo nadchnúť, musíte to milovať

Autor: Martin Matich | 7.4.2019 o 12:05 | (upravené 8.4.2019 o 10:11) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  532x

S mladými talentmi pracuje už dvadsať rokov. Jeho odchovanci vybojovali na majstrovstvách Slovenska mládeže a juniorov v šachu vyše 80 medailí. Miroslav Roháček vedie svoj klub i v tímovej súťaži a počína si nadmieru úspešne.

Šachový tréner nemusí byť žiadny „suchár“. M. Roháčkovi kreativita rozhodne nechýba. Medzinárodný deň žien oslávil originálnym spôsobom – v ligovom zápase postavil zostavu zloženú zo samých dievčat.

S originalitou to však za šachovnicou nepreháňa, dokonca obľubuje skôr pokojné pozície. „Asi ako každý hráč som v mladom veku začínal hlavne kombinačnými zápletkami, keď sa však človek začne venovať trénerstvu, je veľmi pravdepodobné, že ‚prebehne na druhú stranu‘. Navyše čím menšia je herná prax šachistu, tým väčšmi ho to ťahá do pokojnejších vôd,“ vysvetľuje.

V rozhovore prezradil množstvo zaujímavostí zo zákulisia svojho klubu či šachu na Slovensku.

Miroslav Roháček (39)

Šachu sa súťažne venuje od svojich 12 rokov. Získal titul majster FIDE (po medzinárodnom veľmajstrovi a medzinárodnom majstrovi tretí najvýznamnejší titul udeľovaný Medzinárodnou šachovou federáciou FIDE).

V roku 1999 začal trénovať deti v šachovom krúžku na Škole pre mimoriadne nadané deti a gymnáziu. O štyri roky neskôr založil Klub šachových nádejí Bratislava (známy aj pod skratkou KŠN), ktorý sa zameriava výlučne na deti a mládež.

Okrem individuálnych turnajov nastupujú jeho chránenci od sezóny 2003/04 pravidelne aj v ligovej súťaži. Počas 16 sezón sa KŠN Bratislava postupne prebojoval z najnižšej 5. ligy až do 1. ligy (druhej najvyššej) a v marci 2019 premiérovo postúpil do extraligy medzi 12 najlepších tímov Slovenska.

Niekoľko jeho zverencov dosiahlo titul majster FIDE (Marek Karas, Miroslav Macko, Samir Sahidi) či ženský majster FIDE (Anna Vrtiaková). S. Sahidi sa stal v roku 2018 majstrom Európskej únie v kategórii chlapcov do 16 rokov v rapid šachu, na rovnakom podujatí získal i ďalšiu zlatú medailu v bleskovom šachu.

V staršom interview pre stránku Milujemesach ste spomenuli, že klub ste vybudovali popri zamestnaní. Chodíte ešte stále popri šachu do práce alebo sa už situácia zmenila?

Šach ma naďalej neživí, pracujem ako geodet. Šachový krúžok som rozbiehal ešte popri štúdiu na vysokej škole. Je to koníček na plný úväzok, dokonca ani neviem, či by som chcel, aby ma niekedy živil, hoci z finančného hľadiska by sa to zrejme realizovať dalo. Bolo by to totiž už príliš jednostranné zameranie. Okrem toho sa môj šachový život krúti okolo detí a mládeže, čo by znamenalo stratu kontaktu s dospelými. Je to predsa len úplne iné uvažovanie, iný svet.

Každému, kto navštívi webstránku Vášho klubu či jeho profil na Facebooku, je zrejmé, že za dôležitú pokladáte aj dobrú atmosféru v tíme. S tým určite súvisí aj množstvo spoločných zážitkov. Ktorý z nich Vám najväčšmi utkvel v pamäti?

Dá sa povedať, že klubom naozaj žijem. Je tak trochu ako moje dieťa, rovnako ako aj šachový tábor. Obe sú už takpovediac dospelé, klub má šestnásť rokov, tábor o dva viac. (smiech) Pozitívna atmosféra  je dôležitá. Odráža sa napríklad i na tom, že keď som dva roky nevyhral žiadnu súťažnú partiu, šach ma bavil a stále ma baví.

Ak to má dávať zmysel a zverencov máte pre niečo nadchnúť, musia vidieť, že to milujete. Nesmie to byť divadlo.

Zážitkov bolo viac, naposledy napríklad na moje narodeniny, ktoré zhodou okolností pripadajú na MDŽ. Chcel som dievčatá prekvapiť, kúpil som im ruže, ony mi pripravili oslavu s detským šampanským, tortou a vlastnoručne vyrobeným tričkom. Príjemne ma to šokovalo.

V minulosti som si napríklad v rámci stávky zafarbil vlasy, keď zverenci získali prvú medailu a podobne. Vďaka postupu do extraligy pôjdu zase vlasy do klubových farieb – tmavej tyrkysovej sa teda nevyhnem.

Často si zájdeme na bowling, zorganizujeme opekačku, aby sa kolektív stmelil. Počas cesty vlakom z Bratislavy do Banskej Bystrice vládla napríklad skvelá atmosféra, celú cestu sme hrali hru Krycie mená a zrazu sme zistili, že sme vo Zvolene a treba pomaly začať s balením.

Preferujete v komunikácii so zverencami vykanie alebo tykanie a prečo?

Jednoznačne tykanie. Čiastočne je to dané i historicky, začínal som na Škole pre mimoriadne nadané deti a gymnáziu v Bratislave, kde si deti s pedagógmi tykajú. Musel som sa prispôsobiť, no už mi to príde veľmi prirodzené, možno aj jednoduchšie. Dieťa je totiž otvorenejšie, ak vás berie ako rovnocennejšieho. Samozrejme, nesmie sa to zneužívať. Samotným vykaním sa však autorita zabezpečiť nedá.

Tréneri z rôznych športových odvetví (futbal, hokej, tenis...) často upozorňujú na problém premotivovaných rodičov.  Máte podobnú skúsenosť?

Áno, ako v každom inom športe, ale treba sa z toho poučiť. Už pri výbere detí do tréningovej skupiny kladiem veľký dôraz na to, aby dieťa chcelo viac než rodič. Podobné problémy sa snažím eliminovať, i keď sa to nie vždy celkom podarí. Pokiaľ však ide o prístup rodičov mojich zverencov, myslím, že sa naozaj nemám na čo sťažovať.  

Isté kontroverzie vyvoláva bleskový šach (partie s časom na premýšľanie max. 10 minút) a jeho miesto v tréningu detí. Škodí alebo pomáha mladým hráčom?

„Bleskovky“ môžu priniesť osoh, ak sa berú vážne. Znie to síce zvláštne, ale treba do nich ísť s plným nasadením, v opačnom prípade je to skôr kontraproduktívne. Debata pri „blicke“ nie je namieste, ani hlučné prostredie. Na druhej strane, ak sa hrá tesne pred začiatkom vážnej partie, nepovažujem to za dobré.

Myslíte si, že môžu bleskovky pomôcť mladým šachistom zvládať časovú tieseň vo vážnych partiách s dlhším tempom?

Čiastočne áno, ale ide o dve diametrálne odlišné veci. Kým bleskovku už začínate s vedomím, že času na premýšľanie je málo, vo vážnej partii zisťujete, že sa vám čas míňa, až postupne, často po takmer troch hodinách od začiatku. Vtedy sa na šachovnici už čosi udialo. To ovplyvňuje koncentráciu či psychické rozpoloženie pri partii.

Približne aká časť detí, ktoré u vás začínali, vydržala pri šachu aj po nástupe na strednú, prípadne neskôr vysokú školu?

Popri strednej škole drvivá väčšina, pokojne 90 percent aj viac. Na vysokej škole sa už situácia mení, väčšina zverencov študuje v zahraničí, a tak sú „vytrhnutí“ z prostredia, kde zvykli hrávať. Možno však ani nie je také podstatné, že skončia so šachom, lebo si treba nájsť svoje miesto. Pokiaľ šach k tomu aspoň trochu dopomôže, je to skvelé. Nemyslím si však, že ktokoľvek z hráčov by ľutoval, že kedysi bol súčasťou šachového kolotoča. Navyše šach ako koníček na celý život sľubuje možnosť návratu kedykoľvek.

Za 16 sezón ste sa so svojimi zverencami prebojovali z najnižšej 5. ligy až do extraligy. Aké boli vaše pocity pred rozhodujúcim zápasom?

Deň pred zápasom sme absolvovali hromadnú prípravu na súpera, bol to nápad jedného z mojich zverencov, prešli sme si ich zhruba 12 najsilnejších hráčov podľa súpisky. (Pozn. autora: v ligových súťažiach nastupuje za každé družstvo 8 hráčov) Mal som z toho dobrý pocit, snaha hráčov postúpiť ma motivovala. Po sústredení sme boli pokojnejší. Vnímali sme ako úspech, že sme sa do tejto fázy vôbec dostali. Na druhý deň som síce vstal celý nervózny zhruba o tretej nadránom, tesne pred zápasom a v jeho priebehu sme to už až tak neprežívali, hoci sme neboli favoriti a nestačila nám ani remíza. Paradoxne v tom však zrejme spočívala aj akási psychologická výhoda pre nás. Podarilo sa nám vyhrať až päť partií a výsledok 5:3 znamenal po ďalšej výhre o deň neskôr postup.

Do extraligy ste mohli postúpiť už predvlani, napokon sa tak nestalo.

Vtedy sme hrali v prvej lige ako nováčik, cieľ teda predstavovala záchrana. Začali sme však veľmi dobre a zverenci ihneď špekulovali o postupe, aj keď som eufóriu krotil. Vo štvrtom kole nás čakal nakoniec kľúčový zápas. V noci tesne pred ním som sa dozvedel, že jeden z našich silnejších hráčov má zdravotné problémy a hrať nemôže. Zmena v zostave znamenala, že značná časť hráčov nastúpila proti iným súperom s inou farbou figúrok, než sa počítalo v príprave. Prehrali sme 3:5, následne sme sa práve s týmto protivníkom v tabuľke preťahovali o vedenie až do posledného kola. V náš neprospech nakoniec zavážilo celkové skóre ako dôsledok nepriaznivého výsledku vzájomného duelu. Už vtedy však bolo neuveriteľné, že sme boli v hre o postup až do posledného kola. Aj preto sme tento rok emócie ešte väčšmi brzdili.

Navyše sa zdalo, že nasledovné administratívne zmeny vám ďalšie napredovanie v tímovej súťaži ešte sťažia. O čo išlo?

Výkonný výbor Slovenského šachového zväzu schválil zmenu týkajúcu sa licencií – angažovania cudzích hráčov v súťažiach družstiev. Dovtedy mohli za družstvo v ligovom zápase štyria hráči z iných klubov na licenciu, avšak aspoň dvaja z nich museli mať licenciu typu B. Tá sa udeľuje ženám, mládeži do 18 rokov a seniorom nad 65 rokov. Ostatní dostávajú licenciu typu A a v jednom zápase mohli nastúpiť najviac dvaja takíto hráči.

Výkonný výbor však zvýšil počet licencií A v jednom zápase z dvoch na tri. Išlo o veľký zásah. Každý tím totiž mohol nasadiť do stretnutia jedného legionára navyše, čím vzrástla jeho sila. My sme touto cestou ísť nechceli. Postup do extraligy som vtedy preto považoval za vylúčený.

V KŠN sme využili iba dvoch licenčných hráčov – svojho bývalého zverenca a mamu dvoch súčasných členov. Nešlo teda o žiadnych cudzincov. Napriek tomu sme predbehli trebárs Gabčíkovo s množstvom licencií a dvomi naturalizovanými hráčmi.

Pomáhajú licencie šachu na Slovensku alebo mu skôr škodia?

Momentálne môže byť hráč na súpiske jedného tímu v každej lige. Pri extralige, dvoch prvých ligách, štyroch druhých a veľkom množstve nižších súťaží by šachista, ak odhliadneme od množstva kolidujúcich termínov, mohol v jednom kole teoreticky odohrať  aj 40 – 50 partií.

V práve končiacej sezóne vydal zväz vyše 1000 licencií domácim a ďalších zhruba 130 zahraničným hráčom.

Súťažný poriadok okrem toho pozná štatút naturalizácie. Znamená to, že ak cudzinec odohrá za istý klub počas piatich z posledných desiatich sezón dohromady aspoň 35 partií, stáva sa kmeňovým hráčom daného klubu a licenciu nepotrebuje. Pri dostatočnej trpezlivosti si týmto spôsobom môžete umelo vytvoriť celé družstvo. Raz sa možno stane, že v extralige nastúpi Dunajská Streda s ôsmimi naturalizovanými Maďarmi proti „poľskému“ Dunajovu. Z najvyššej súťaže sa tak môžu vytratiť slovenskí hráči.

Už teraz v na prvých dvoch šachovniciach v extralige nájdeme troch Slovákov a 21 legionárov. Ak družstvo chce byť konkurencieschopné, musí siahnuť po hráčoch zo zahraničia. V konečnom dôsledku sa z toho stávajú dostihy v kupovaní posíl.

Je síce nepochybne dobré, že príde na Slovensko množstvo silných veľmajstrov (ligové súťaže sú pre profesionálnych šachistov nezanedbateľnou zložkou príjmu) a mladí hráči majú vďaka „béčkovým“ licenciám možnosť konfrontácie so silnými súpermi často i v mieste svojho bydliska, minimálne systém naturalizácií však treba zmeniť, prinajmenšom postupne. Napríklad v Česku je pravidlo, podľa ktorého musí klub postaviť aspoň troch domácich hráčov, u nás zatiaľ nič podobné neexistuje.

Prečo KŠN v rokoch 2017 a 2018 nezískal podiel z príspevku na kluby pracujúce s aktívnou mládežou do 23 rokov od ministerstva školstva, ktorý prerozdeľuje Slovenský šachový zväz?

Z jednoduchého dôvodu: na výzvu zo strany zväzu sme nezareagovali. Problémom je definícia „aktívnej mládeže“. Jej jediným kritériom je totiž kvantita. Za aktívnu mládež považuje hráčov do 23 rokov, ktorí sa zúčastnili aspoň troch turnajov Slovenského šachového zväzu. Na kvalitu – medaily, tituly, turnajové prvenstvá a podobne – sa vôbec neberie ohľad.

Je teda možné „vygenerovať si“ hráčov, zaregistrovať ich na zväze, usporiadať pre nich jeden či dva turnaje, na tretí ich poslať inde a zrazu máte umelo vytvorených šachistov. Na čo by to bolo dobré?

Navyše by to pre nás znamenalo omnoho viac byrokracie než reálneho úžitku. Radšej oželiem niekoľko stoviek a budem sa venovať iným aktivitám, ktoré ma napĺňajú viac než sedenie nad papiermi. Zároveň som chcel ukázať, že na dosiahnutie úspechu netreba dotáciu. Naopak, ak veci nerobíte s veľkým srdcom a poriadne, dotácia nepomôže.

KŠN je z právneho hľadiska občianskym združením, napriek tomu však nie je registrovaný v zozname poberateľov dvoch percent z dane. Z akého dôvodu?

O dve percentá nežiadame dlhodobo, ako občianske združenie sme účtovne na nule. Sme členom Medzinárodnej šachovej akadémie Interchess. Ide o ľudí, s ktorými sme začali spolupracovať pred zhruba 15 rokmi ešte bez oficiálneho zastrešenia. Hoci vzťahy medzi nami boli (a stále sú) dobré, pred pár rokmi sme sa rozhodli pre zastrešenie formou občianskeho združenia. Dve percentá a ďalšie otázky sme riešili týmto spôsobom. Tento rok nepožiadal o dve percentá ani Interchess, verím však, že sa to zmení.

Ako je klub financovaný?

Financovanie akejkoľvek aktivity je na rodičoch. Vopred vedia, do čoho idú, a nie je nás tak málo, aby sa to nedalo zvládnuť. Za svoje peniaze však dostanú kvalitu.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Môžu zmeniť výsledky volieb. Prieskumy pred voľbami zažívajú hodinu pravdy

Prečítajte si, ako sa orientovať v údajoch agentúr.

STĹPČEK PETRA TKAČENKA

Čo hovoria a čo nehovoria prieskumy

Že informácie ovplyvňujú správanie voličov, nie je žiadna chyba.


Už ste čítali?