Maria Esther Buenová na prelome päťdesiatych a šesťdesiatych rokov minulého storočia na dvorci len ťažko hľadala konkurenciu. Obrovskú popularitu jej neprinieslo len 19 grandslamových titulov (z toho 7 vo dvojhre), ale aj skromné vystupovanie a v neposlednom rade taktiež exotický vzhľad.
Jablká nepadli ďaleko
Budúca superstar prišla na svet 11. októbra 1939 v brazílskom Sao Paule do rodiny veľkých nadšencov bieleho športu. Obaja rodičia sa mu náruživo venovali, navyše žili v tesnom susedstve tamojšieho tenisového klubu. Základy hry vštepili aj Marii a jej o dva roky staršiemu bratovi Pedrovi. Ten patril medzi najlepších športovcov na kontinente, keď trikrát ovládol latinskoamerický šampionát a svoju vlasť reprezentoval i v prestížnom Davisovom pohári, veľmi rýchlo sa však ocitol v sestrinom tieni.
Na rozdiel od svojho súrodenca uprednostňujúceho trpezlivú hru od základnej čiary vyznávala temperamentná bruneta oveľa agresívnejšie poňatie hry založené na razantnom podaní a nekompromisných úderoch na sieti. Nikdy nespolupracovala so žiadnym trénerom, ako typický samorast si cibrila techniku pomocou starej obrázkovej učebnice legendárneho Billa Tildena.
Lastovička letí do sveta
Ani skromné podmienky mladý talent v napredovaní veľmi nepribrzdili. Po víťazstvách na miestnych mládežníckych podujatiach sa Buenová v roku 1957 vybrala skúsiť šťastie na svetoznámy Orange Bowl, najväčší turnaj zasvätený vychádzajúcim hviezdam a v súťaži dievčat do 17 rokov nenašla premožiteľku. Médiá novú víťazku okamžite prekrstili na „lastovičku zo Sao Paula“ a predpovedali jej sľubnú kariéru. Čas im napokon dal za pravdu.
Mladá Brazílčanka sa totiž postupne začala presadzovať aj medzi ženami. Veľmi rýchlo si podmanila niekoľko menších podujatí v Karibiku aj na starom kontinente a v sezóne 1958 dokonca okúsila chuť wimbledonského triumfu vo štvorhre po boku legendárnej Althey Gibsonovej, ktorá o niekoľko mesiacov ohlásila prestup z amatérskeho okruhu na profesionálny. Tenisový trón tak nečakane ostal voľný.
Nová kráľovná sa však o slovo prihlásila takmer okamžite. Juhoameričanka svojou nekompromisnou ofenzívou najmä na rýchlych povrchoch privádzala súperky do zúfalstva a do All England Clubu prichádzala v pozícii spolufavoritky na cenný triumf. Papierové predpoklady nakoniec naplnila, keď v siedmich dueloch stratila jediný set. Životný ročník ešte o niekoľko týždňov vyšperkovala víťazstvom na U. S. Championships (dnešnom US Open).
Zostrih finále U. S. Championships 1960 (M. Buenová - Ch. Trumanová Janesová)
Populárnejšia než Pelé?
Novopečená šampiónka sa okamžite stala celebritou najvyššieho rangu uznávanou nielen v Latinskej Amerike, ale aj na celom svete. Renomovaní tenisoví experti Lance Tignay a Bud Collins ju zhodne zaradili na prvé miesto neoficiálneho svetového rebríčka, agentúra Associated Press zase poctila tenistku titulom najlepšej športovkyne planéty za rok 1959. Napriek neustále sa rozrastajúcej zbierke vavrínov však Maria zostávala nohami pevne na zemi. „Vôbec nie som taká dobrá. Bojím sa každej súperky,“ vyhlásila pri preberaní ocenenia.
Počas nasledujúcej sezóny Buenová dokázala, že prvotné úspechy rozhodne neboli dielom náhody. Suverénne obhájila wimbledonský titul a na US Open jej víťazné repete ušlo len o vlások. Do histórie sa však zapísala najmä vo štvorhre. Ako prvá žena totiž vybojovala deblový Grand Slam, keď ani jedno z podujatí veľkej štvorky neopúšťala v pozícii porazenej.
V Brazílii spôsobila doslova hystériu. Pri návrate do vlasti sa svoju hrdinku vítalo frenetickým aplauzom vyše stotisíc priaznivcov, objavila sa na známke a dočkala sa aj sochy v nadživotnej veľkosti. Ulicu, kde vyrastala, chceli miestni pomenovať po nej, tamojší zákon však podobný akt pripúšťa len v prípade zosnulých osobností. Na vrchole kariéry bola jej popularita porovnateľná s pozornosťou venovanou najlepším futbalistom krajiny v čele s fenomenálnym Pelém.
Ústup z pozícii, rozruch kvôli jednej spodničke a pompézny návrat
Na Roland Garros 1961 cestovala najlepšia hráčka sveta s jasným cieľom: na štvrtý pokus konečne zdvihnúť nad hlavu víťaznú trofej. Smelé plány však zhatili záhadné horúčky, z ktorých sa napokon vykľula žltačka. Rodáčku zo Sao Paula vyradila z hry takmer na rok.
Pri svojom návrate na posvätnú wimbledonskú trávu okamžite vzbudila pozornosť. Už dávnejšie sa najmä vďaka spolupráci s popredným návrhárom Tedom Tinlingom zaradila medzi prvé povojnové módne ikony tenisu a na konzervatívnej pôde zvolila provokačnejšie kreácie. V semifinále proti Věre Sukovej nepútala svojím výkonom, ale najmä krikľavoružovou spodničkou. „Od úvodných loptičiek zavládla na jednej strane dvorca čulá vrava. Druhá časť obecenstva netušila prečo, až kým sme si nevymenili strany,“ spomínala s odstupom času. Ešte predtým stihla pobúriť organizátorov spodnou bielizňou vo farbách loga All England Clubu.
Buenová postupne napredovala aj herne a v roku 1963 konečne znovu atakovala najvyššie méty. Musela sa však vyrovnať s novými výzvami v podobe Billie Jean Moffittovej (známejšej pod menom Kingová) a Margaret Smithovej (neskôr Courtovej). Práve prvá menovaná zastavila brazílsku reprezentantku už vo štvrťfinále Wimbledonu, sklamanie si však dokonale vynahradila vo Forest Hills, kde porazila Smithovú.
Priskorý odchod a nečakaný epilóg
Rivalita s Austrálčankou poznačila aj nasledujúci ročník. Rekordérka v počte grandslamových titulov sa po trojsetovej dráme radovala na parížskej antuke, no juhoamerická hviezda oplatila požičané rovnakou mincou na centrálnom wimbledonskom dvorci.
Keď sa už zdalo, že sa jedna z najpopulárnejších tenistiek definitívne etablovala medzi smotánkou, prišli ďalšie peripetie. Najskôr bolo proti koleno, ktoré prinútilo svetovú dvojku vzdať finále v Kooyongu proti Smithovej, vzápätí musela ísť pod nôž opäť kvôli žlčovým kameňom. S dvojicou najväčších súperiek držala krok čoraz ťažšie, na U. S. Championships v roku 1966 vystúpila z ich tieňa naposledy.
Veľkú šampiónku s pribúdajúcim vekom čoraz väčšmi sužoval aj lakeť. Absolvovala síce prvú kompletnú sezónu Open éry (1968), ale už začiatkom ďalšieho roka trpela takými silnými bolesťami, že nedokázala v ruke udržať ani pohár. Hoci početné operácie pomohli, lekári jej ešte pred dovŕšením tridsiatky odporučili definitívne zavesiť raketu na klinec.
Lenže Buenová sa nevzdala, naďalej sa udržiavala v dobrej kondícii a po päťročnej odmlke všetkých šokovala návratom do súťažného kolotoča. Nastupovala pritom s veľkým sebazaprením, bolesti musela tíšiť kortizónovými injekciami a tréningu venovala najviac hodinu denne. Napriek tomu pre ňu žiadna loptička nebola stratenou. V sezóne 1974 sa dočkala jediného turnajového triumfu na okruhu WTA na podujatí v Tokiu. Koncom sedemdesiatych rokov sa ešte mihla v osemfinále Wimbledonu a definitívne zbohom milovanému bielemu športu dala v roku 1980 v kanadskom Toronte už ako členka Medzinárodnej tenisovej siene slávy, prvá pochádzajúca z krajiny samby.
Iný pohľad na tenis
Po ukončení úspechmi popretkávanej kariéry sa brazílska legenda venovala najmä práci s mládežou. Príležitostne sa objavovala aj na súťažiach veteránok, obvykle sa však venuje najmä spolukomentovaniu tenisových prenosov. Vďaka zaujímavým postrehom sa teší veľkej diváckej priazni. „Snažím sa fanúšikom priniesť bližší pohľad na hráčov či do zákulisia turnaja. Stav zápasu predsa vidia na obrazovkách,“ odhalila tajomstvo svojej práce.
Dnes už 76-ročná žena je aj s odstupom desaťročí odborníkmi takmer zborovo považovaná za najlepšiu juhoamerickú tenistku všetkých čias. John Barrett, bývalý hráč a renomovaný žurnalista bez rozpakov prirovnal jej hru k umeniu: „Poézia v pohybe. Každý jej úder bol kombináciou pôvabu baletky a kontrolovanej sily gymnastky.“ V histórii zanechala nezmazateľnú stopu. Tisícom brazílskych dievčat ukázala, že šport nemusí byť len mužskou záležitosťou.
