James Van Alen, zakladateľ Medzinárodnej tenisovej siene slávy, zastával v päťdesiatych rokoch post riaditeľa prestížneho podujatia v americkom Newporte. Ako šikovný promotér dokázal v roku 1954 pritiahnuť na východ Spojených štátov legendárnu dvojicu Lew Hoad/Ken Rosewall. Fenomenálni Austrálčania sa prebojovali až do finále štvorhry, ktoré malo byť zlatým klincom bohatého programu, ešte skôr však prišlo na rad vyvrcholenie singlového turnaja.
Hoci zápas medzi domácimi matadormi Hamom Richardsonom a Straightom Clarkom celkom slušne zaplnil hľadisko, väčšina prítomných sa už nevedela dočkať slávnych protinožcov, no obaja aktéri boli proti. Stretnutie sa veľmi rýchlo zmenilo na festival dvoch delových servisov. Jeden chvíľu viedol, vzápätí druhý jeho tesný náskok zlikvidoval. Keďže vtedajšie pravidlá na víťazstvo v sete stanovovali potrebný náskok aspoň dvoch hier, skóre postupne narastalo, ale rozuzlenie bolo stále v nedohľadne. Nervozita davu narastala, chvíľami sa dokonca zdalo, že Hoad s Rosewallom sa na dvorec ani nedostanú. Keď napokon Richardson slávil triumf po výsledku 6:3, 9:7, 12:14, 6:8, 10:8, množstvo priaznivcov sa už dávno presunulo na vedľajší kurt, kde v improvizovaných podmienkach nastúpili najväčšie hviezdy.
Van Alen zúril, časť znechutených fanúšikov totiž medzičasom odišla. „Musí existovať spôsob, ktorý by umožnil dĺžku zápasov bez týchto čertovsky dlhých setov. Podobné duely sú predsa utrpením pre hráčov, rozhodcov i divákov,“ neskrýval svoje sklamanie. Rozhodol sa preto podobným udalostiam predísť a skrátiť hru za každú cenu.
Stolnotenisové bodovanie neprešlo
Inšpiráciu našiel bývalý amatérsky športovec v pingpongu, veľmi rýchlo sa však ukázalo, že tamojší bodovací systém sa pre šport hraný s väčšou raketou i loptičkou na rozmernejšom javisku než jeho pokrvný brat veľmi nehodí. Stretnutia hrané na tri víťazné sety po 21 bodov na americkom šampionáte profesionálov v rokoch 1955 a 1956 síce naozaj trvali oveľa kratšie, ale radikálna zmena zároveň eliminovala takmer všetko napätie. Tenisti ani fanúšikovia preto nevedeli novým pravidlám prísť na chuť.
Ani po nečakanom fiasku sa svojrázny Američan nevzdal a s obdivuhodnou vytrvalosťou hľadal ďalšie spôsoby oživenia bieleho športu. V roku 1965 napokon prišiel s myšlienkou skrátenej hry, aj keď v mierne odlišnej podobe oproti súčasnosti. Za nerozhodného stavu 8:8 mal o víťazovi setu rozhodnúť tajbrejk na päť získaných bodov.
Trvalo však štyri roky, kým Medzinárodná tenisová federácia povolila zavedenie novinky do praxe. Van Alen pritom získal súhlas až po pamätnom wimbledonskom dueli medzi americkými reprezentantmi Panchom Gonzalesom a Charlie Passrellom, ktorý sa musel dohrávať až na druhý deň.
Červená zástavka odštartovala revolúciu
Svoju premiéru zažila skrátená hra na US Open 1970. Čoraz dostupnejšie televízne vysielanie si postupnými krokmi podmaňovalo aj taký konzervatívny šport, akým nepochybne bol aj tenis. Žlté loptičky nahradili tradičné biele, viac farby sa začalo objavovať i na oblečení hráčov a zápasy vďaka tajbrejku získali nový rozmer. Arbitri jeho začiatok signalizovali krátkym zamávaním červenou zástavkou.
Kým diváci prelomovú zmenu pravidiel prijali s veľkým nadšením, medzi samotnými aktérmi vyvolala búrlivé diskusie. „Akoby som dostal infarkt,“ zhrnul svoje pocity domáci veterán Pancho Gonzales. Entuziazmom nesršal ani Arthur Ashe: „Je to skutočne desivé, nič podobné som ešte nezažil.“
Väčšina športovcov dokonca podpísala petíciu za zrušenie revolučnej novinky. Bill Talbert, riaditeľ grandslamového turnaja, však kritikov umlčal ráznym argumentom: „Hráči si lístky nekupujú!“
Napriek počiatočným kontroverziám si hráči na sprvu chaotický systém koncovky setov postupne zvykli a tajbrejk sa stal neodmysliteľnou súčasťou hry. Niektoré podujatia však zmenu prijali oveľa skôr než iné. Na wimbledonských dvorcoch, ktoré sú synonymom tradície, sa skrátená hra dostala k slovu už v roku 1972, Davisov pohár novinke odolával ďalších sedemnásť rokov. Podobne ako na všetkých grandslamoch s výnimkou US Open aj v súbojoch o šalátovú misu či Pohár federácie sa piaty set v súťaži mužov, respektíve tretí v dueloch žien, hrá klasickým spôsobom.
Nestratil podanie, prehral zápas
Medzičasom prešiel tajbrejk miernou korekciou. Od roku 1979 sa hrá už za stavu 6:6 na sedem získaných bodov s aspoň dvojbodovým náskokom. Odstránil sa tak zdroj častých kontroverzií - situácia, keď za stavu 4:4 mali šancu na ukončenie setu zhodne obaja hráči.
Ani táto situácia nezabránila niekoľkým bizarným momentom. Len dva dni po smrti vynálezcu tajbrejku Jamesa Van Alena podľahol Stefan Edberg v semifinále Wimbledonu 1991 Michaelovi Stichovi po setoch 6:4, 6:7, 6:7, 6:7. Obhajca titulu sa s posvätnou trávou v All England Clube lúčil, hoci ani raz nestratil vlastné podanie. Po dramatickom stretnutí zosnulému funkcionárovi zložil hold. „Keby sa nenarodil, zrejme by sme ešte stále hrali,“ vystihol jeho prínos rodák z Västerviku.
Zopár tajbrejkov dokonca vošlo do histórie. Pred štvrťstoročím predviedli strhujúce divadlo vo štvrtom dejstve wimbledonského finále úhlavní rivali Björn Borg a John McEnroe. Viac než 20-minútovú skrátenú hru napokon ukoristil americký búrlivák pomerom 18:16 a oživil tak svoju šancu na cenný titul, ktorý mu napokon tesne unikol.
Zostrih legendárneho tajbrejku
Aj keď sa zdalo, že túto impozantnú prestrelku len tak ľahko niekto neprekoná, na Turnaji majstrov v roku 2004 tajili diváci pri tajbrejku dych ešte dlhšie. Historicky najdlhšia zaznamenaná skrátená hra vo dvojhre je spoločným dielom Rogera Federera a Marata Safina. Po takmer polhodine nekompromisného boja svietilo na výsledkovej tabuli skóre 20:18 v prospech Švajčiara.
Záznam celého tajbrejku medzi Federerom a Safinom
Pravdivé proroctvo?
V poslednom čase idea skrátenia zápasov vystupuje do popredia. Po sťažnostiach hráčov zavedie Medzinárodná tenisová federácia tajbrejk aj v piatom sete Davisovho pohára. Zdá sa, že je len otázkou času, kedy prestanú vzdorovať ostatné súťaže. Podobný súboj ako vo Wimbledone 2010 medzi Johnom Isnerom a Nicholasom Mahutom (6:4, 3:6, 6:7, 7:6, 70:68) trvajúci 11 hodín a 5 minút tak zrejme už neuvidíme.
Ba čo viac, biely šport postupne speje k ešte drastickejšiemu skracovaniu. Čoraz častejšie sa napríklad ozývajú hlasy za odstránenie zhôd neúmerne predlžujúcich trvanie hier. Otcom tejto myšlienky pritom nie je nik iný ako James Van Alen. Tomu komplikovaný systém počítania bodov ležal v žalúdku už počas šesťdesiatych rokov, v boji za ďalšiu radikálnu reformu tenisu však zostal osamotený.
