V kvalifikácii majstrovstiev sveta 1990 sa čilský výber ocitol v skupine s Venezuelou a Brazíliou. Karty boli rozdané jasne, víťaza skupiny postupujúceho do Talianska mal určiť zápas medzi La Roja a kanárikmi na bájnej Maracane.
Posledné dve vzájomné súťažné stretnutia vyšli o niečo lepšie „červeným“, ktorí favorita zdolali na Copa América 1987 senzačne 2:0 a v prvom kvalifikačnom meraní síl v Mendoze udržali cennú remízu 1:1. Tretieho septembra 1989 to však na Maracane bola celkom iná káva. Domácich posúval do Talianska aj prípadný nerozhodný výsledok, kým hostia museli bezpodmienečne vyhrať a pre splnenie svojho sna sa rozhodli spraviť čokoľvek.
Televízne kamery nič nevideli
Brazílčania hnaní za úspechom vyše 140-tisícovým davom mali od úvodného výkopu mierne navrch a v 49. minúte zúročil prevahu na vedúci gól Careca. Ani po ďalšej štvrťhodine nič nenasvedčovalo tomu, že by Seleção mali o body prísť, no v 67. minúte prišla Rojasova chvíľa.
„Kondor“, ako ho prezývali spoluhráči, sa zrazu zvalil na trávnik so zakrvaveným čelom a vedľa neho horela svetlica, ktorá na plochu priletela odkiaľsi z hľadiska. Zdalo sa, že práve ona zapríčinila zranenie rodáka zo Santiaga. Rozhodca duel prerušil, gólmana s obviazanou hlavou odniesli na nosidlách. Nervozita gradovala, vypätú situáciu vôbec nezvládol čilský kapitán Patricio Yánez, ktorý v návale zúrivosti ukázal fanúšikom obscénne gesto.
Zápas mal po chvíli pokračovať, hostia však odmietli zostať na ihrisku a zamierili do šatne. Vraj sa cítili nebezpečne. Akokoľvek neuveriteľne to znie, žiadna televízna kamera incident priamo nezachytila, čím sa okamžite vytvoril priestor pre dohady.
Kontroverzné minúty z pohľadu televízie
Zábery nedokázali fakt, že Rojasa zranil kus zábavnej pyrotechniky, potvrdiť ani vyvrátiť. Nič si nevšimli ani rozhodcovia.
V očiach Bebeta, Romária, Dungu či Taffarela sa ihneď zračil strach, kontumácia visela vo vzduchu. „Myslel som si, že stratíme šancu postúpiť na mundial, bolo to niečo hrozné,“ spomínal po rokoch kapitán Ricardo Gomes.
Spravodlivosť zachránil fotograf
Pravda vyšla najavo len vďaka pohotovosti Ricarda Alfieriho. Skúsený fotograf na rozdiel od svojich kolegov vhodenie svetlice do pokutového územia Čile nepremeškal a nasnímal celú sekvenciu záberov. Zistil tak, že horiaci predmet v skutočnosti dopadol zhruba meter od brankára. Ako teda strážca svätyne hostí prišiel k zraneniu?
Ďalšie obrázky spoločne s intenzívnym vyšetrovaním odhalili šokujúci podvod. Čiľania nenechali nič na náhodu a rozhodli sa pripraviť aj na nepriaznivý scenár, akým by sa zápas o všetko mohol uberať. Rojas prepašoval na štadión žiletku dômyselne ukrytú v brankárskych rukaviciach. Plán bol jasný - prerušiť stretnutie v prípade hrozby nepriaznivého skóre tak, aby do úvahy prichádzalo jeho opakovanie, prípadne kontumácia. A vyčíňanie divákov mu na extempore, ktoré s fair-play nemalo nič spoločné, poskytlo najlepšiu zámienku.
Pri futbale ostal aj napriek dištancu
Medzinárodná futbalová federácia FIFA bola po odhalení škandálu nekompromisná. Stretnutie bolo skontumované v prospech Brazílie výsledkom 2:0 a reprezentácia Čile bola diskvalifikovaná z bojov o ďalšie MS v roku 1994. Hlavný vinník, v tom čase zhodou okolností chytajúci za brazílsky klub FC Sao Paulo, vyfasoval doživotný dištanc. Rovnaký ortieľ si vypočul aj tréner previnilca Orlando Aravena a lekár Daniel Rodriguez. Obaja totiž prikázali Rojasovi zostať na ihrisku a neopustiť ho po vlastných. Kapitán Čiľanov Fernando Astego obišiel najlepšie, za neoprávnené odvolanie spoluhráčov do kabíny pauzoval len tri roky.
Hriešnik Rojas napriek zákazu na futbal nezanevrel. Po nútenom ukončení kariéry pôsobil v Sao Paule ako mentor brankárov, na chvíľu dokonca zaskakoval aj na poste hlavného kouča. Jeho rukami prešiel aj budúci rekordman Rogério Ceni. Dvanásť rokov po škandále, ktorý vošiel sa stal známy ako Maracanazo 2 sa na vlastnú žiadosť dočkal zrušenia zákazu. Pravda, gesto disciplinárnej komisie malo pre v tom čase už 40-ročného muža skôr symbolický význam. Neskôr sa po zdravotných problémoch spôsobených hepatitídou a následnej transplantácii pečene utiahol do úzadia.
Napriek prehrešku sa bývalý skvelý gólman nestal terčom nenávisti fanúšikov. „Brazílčania mali Roberta vždy radi. Vnímali ho ako človeka s dobrým srdcom. Priznal svoju vinu a oni mu odpustili,“ poodkryla atmosféru v krajine samby jeho manželka Viviane. Jej slová potvrdil aj Ricardo Gomez: „Stretol som ho po mnohých rokoch a svoju chybu už oľutoval. Nie je to zlý chlap, ale na Maracane jednoducho spravil veľmi zlé rozhodnutie.“
Aj vďaka duchaprítomnosti fotoreportéra sa Brazília môže naďalej pýšiť výnimočným rekordom. Ako jediná krajina totiž štartovala na všetkých 20 doterajších svetových šampionátoch. Naopak Čile si na svoju šancu muselo počkať až do roku 1998.
