Keď sa Davis Cup stal politickým rukojemníkom

Autor: Martin Matich | 19.9.2015 o 17:00 | (upravené 19.9.2015 o 17:07) Karma článku: 2,83 | Prečítané:  607x

O legendárnej šalátovej mise snívajú už vyše storočie celé generácie tenistov, reprezentanti Juhoafrickej republiky však po jej zisku v roku 1974 nejasali. Radosť im skalil spôsob, akým sa k triumfu dopracovali.

Od roku 1937 mali monopol na pohár družstvá USA a Austrálie, ktoré len ťažko nachádzali konkurenciu, nad ich hegemóniou sa však začalo zmrákať. Už pred finálovým stretnutím bolo jasné, že prestížna trofej navštívi celkom nový kút sveta. Súperom afrického výberu sa stalo družstvo Indie, to ale na protest proti politike apartheidu na zápas napokon nenastúpilo.

Proti boli aj naši

Sporné rozhodnutie prekvapilo celý svet. Zďaleka nešlo o prvý ani posledný bojkot (ešte v roku 1969 sa k rovnakému kroku odhodlalo aj Československo), ale nikdy sa v stávke neocitlo samotné finále súťaže. Pravda, politiku rasového odlúčenia drvivá väčšina krajín rezolútne odsudzovala a v rokoch 1970 – 1972 dokonca Medzinárodná tenisová federácia Juhoafričanov z tímových súbojov vylúčila, o olympijskom dištanci trvajúcom viac než dve dekády ani nehovoriac.

Na ceste za svojím prvým a dosiaľ jediným víťazstvom odmietli proti čisto belošskej zostave nastúpiť Argentínčania. Po porážke Chile a Kolumbie sa tak družine okolo Boba Hewitta či Frewa McMillana otvorila cesta do medzipásmového semifinále. Ambicióznemu mužstvu sa do cesty postavilo Taliansko. Výhoda domáceho prostredia pripadla hráčom z čierneho kontinentu, čo na Apeninskom polostrove vyvolalo búrku nevôle. Zverenci kapitána Fausta Gardiniho najprv odmietli cestovať do Johannesburgu, presun dejiska duelu do Ríma sa zase nepozdával ich rivalom. Múdrejší ustúpi, povedali si zrejme Európania, a tak sa nakoniec hralo, hoci v neskoršom termíne. Domáci mali jasne navrch a už po dvoch dňoch mohli sláviť postup.

Bratia hnacím motorom bengálskeho tigra

Cesta Inde za historickým úspechom ponúkla oveľa väčšiu drámu, no pritom v zhode s literou fair play. Druhá najľudnatejšia krajina sveta nepatrila medzi ašpirantov na čelné priečky, našla však nečakaných hrdinov v podobe bratov Ananda a Vijaya Amritrajovcov. Spoločne zdolali Japoncov, senzačne pochovali nádeje obhajcov prvenstva z Austrálie a prikrátka na nich bola aj zborná komanda na čele s hviezdnym Alexom Metrevelim. Po úvodných dvojhrách panoval zmierlivý stav, lenže súrodenecký tandem „tigrov z Madrasu“ predviedol svoje deblové kvality. Bodku za náročnou konfrontáciou dal starší Anand, keď v päťsetovej bitke premohol Tejmuraza Kakuliju.

Tribúnami štadióna sa prehnala explózia radosti. „Dvaja bratia priviedli svoju vlasť do finále. Robili sme to pre miliardu ľudí, mal som husiu kožu,“ spomínal s odstupom času na vydarené ťaženie Vijay Amritraj. Vtedy ešte nikto ani len netušil, že táto rozprávka sa neskončí happy endom.

Bojkot prišiel zhora

Rozhodnutie o novom šampiónovi malo padnúť na africkej pôde. Kameň úrazu však spočíval v prísnej rasovej segregácii. Indických priaznivcov tmavej farby pleti považovali tamojšie zákony za podradných „nebelochov“, ktorí v žiadnom prípade nemôžu sledovať zápolenia v spoločnosti privilegovaných, a spoločne s miestnym černošským obyvateľstvom pre nich usporiadatelia vyčlenili maličký sektor jednej z horných tribún Ellis Parku. Pre indickú vládu boli podobné podmienky neprijateľné. Športová diplomacia zlyhala na celej čiare, juhoafrickí funkcionári odmietli vzdať sa domáceho prostredia a duel absolvovať na neutrálnom kurte. K slovu sa tak dostalo radikálne riešenie.

Doteraz nie je úplne jednoznačné, kto vydal povel bojkotovať stretnutie, indície však nepriamo ukazujú na vtedajšiu premiérku Indiru Gandihovú. Hráči boli pripravení pobiť sa o trofej, ale rozkaz z vyšších miest ich plány zhatil.

V tábore víťazov zavládli zmiešané pocity. „Boli sme radi, že vidíme na pohári vygravírované svoje mená, ale pýchu zároveň sprevádzala akási trpká pachuť,“ priznal Bob Hewitt, dlhoročný reprezentant.

Premárnená príležitosť oslabiť apartheid?

Odpoveď na otázku, či bol bojkot správnym riešením, rozdelila športovú verejnosť. Juhoafričan Ray Moore, hlasný kritik politiky JAR, rozhodnutie uvítal: „Indická vláda mala pravdu. Ak by sa podobne zachovalo viacero krajín, možno by sa režim zrútil skôr.“ Jeho kolega Frew McMillan zaujal podstatne umiernenejšie stanovisko. „Chápem, prečo k podobným veciam zo strany iných štátov dochádzalo. Sám som s apartheidom nesúhlasil, nebol som však politik, ale športovec,“ zdôraznil.

Spoločnú reč ohľadne kontroverzného rozhodnutia nenašli ani strojcovia indického zázraku. „Myslím, že to bolo zlé rozhodnutie. Jediný raz sme mali veľkú šancu siahnuť na Davisov pohár a takto sme ju premrhali,“ neskrýval rozčarovanie Anand Amritraj. Jeho brat Vijay mu však oponoval: „Ako hráča ma bojkot sklamal, no ako človek som cítil hrdosť na svoje rodisko. Politici rozhodne urobili správnu vec.

Proti nútenému odstúpeniu indických tenistov vystúpilo viacero novinárov hovoriacich o krachu ideí zakladateľa súťaže Dwighta Davisa, na ich stranu sa veľmi rýchlo pridal aj Arthur Ashe. Afroamerická hviezda bieleho športu bojujúca a bojovník za rasovú rovnoprávnosť vnímal krok Ázijčanov ako zmarenú možnosť ukázať miestnym černochom, že šport nie je výkladnou skriňou belochov. Sám svojím víťazstvom na miestnom turnaji South African Open v roku 1973 vyvolal rozruch vzdialene podobný galapredstaveniu Jesseho Owensa na berlínskej olympiáde 1936 obklopenej všadeprítomným duchom nacizmu. Podobne ako fenomenálny atlét i rodák z Richmondu zasadil teórii vládnucej rasy trhlinu. Záležalo mu na tom, aby v jeho šľapajách kráčali aj ďalší.

Satisfakcie sa nedočkali

Pohár trpezlivosti jedného z najväčších oponentov vlády JAR Cliffa Drysdalea po udalostiach zo záveru sezóny 1974 definitívne pretiekol. Najlepší africký tenista prelomu šesťdesiatych a sedemdesiatich rokov sa vzdal občianstva bývalej britskej kolónie a usadil sa v Spojených štátoch. „Kamkoľvek som prišiel, všade som sa cítil ako nezvaný hosť. Bežne sme hrávali pred kulisou, kde najmenej 70 percent fanúšikov tvorili naši odporcovia. Mal som toho plné zuby,“ vyhlásil zatrpknuto.

Obhajoba honoru šampiónov McMillanovi a spol. vôbec nevyšla, Mexiko a Kolumbia sa pridali k bojkotu, Čiľania si však odvetu za vyradenie v predošlom ročníku ujsť nenechali a protivníkom uštedrili potupný debakel 5:0. Navyše zakrátko vyfasoval národný výber od patróna súťaže Medzinárodnej tenisovej federácie (ILTF) ďalší trest, tentoraz oveľa tvrdší. V rokoch 1979 – 1991 mala reprezentácia štátu hlásajúceho politiku apartheidu na daviscupovú pôdu vstup zakázaný.

Bratia Amritrajovci si museli kalich horkosti vypiť až do dna. V roku 1987 na sklonku kariéry síce po boku Ramesha Krishanana priviedli Indiu do ďalšieho finále, proti Švédom na göteborskej antuke však trio zvyknuté na oveľa rýchlejší trávnatý podklad neuhralo ani čestný bod, čím zaradilo Indiu po bok Rumunska a Argentíny - jediných krajín, ktoré sa objavili vo finále aspoň dva razy, nikdy však neuspeli.

Sezóna 1974 predstavuje v nesmierne bohatom živote misy na šalát malú čiernu škvrnu kdesi na jej okraji. Hoci sa na podstavci vyníma malá tabuľka s menami jej držiteľov, skutočného víťaza niet. Stali sa ním zákulisné ťahy. Zamiešanie politiky do športu totiž zabránilo obom zúčastneným stranám zapísať sa do histórie v oveľa lepšom svetle.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Anton Zajac: Jediná šanca pre Slovensko je nová slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale v oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu Anton Zajac.

PRIMÁR

Lekári sa môžu mýliť. Päť príbehov o zlej diagnóze

Nikto netúži byť medicínskou záhadou. Ale je jednoduché sa ňou stať.

EKONOMIKA

Nové pravidlá zásadne ovplyvnia ľudí. Dlžníkov aj exekútorov

Sociálna poisťovňa môže siahnuť na účet aj bez exekútora.


Už ste čítali?