Večne druhí: Smoliari alebo šťastlivci?

Autor: Martin Matich | 27.8.2015 o 23:12 | Karma článku: 2,09 | Prečítané:  563x

Druhé miesto, pozícia tesne pod túžobne očakávaným vrcholom, často prinesie viac smútku než radosti. Obzvlášť pokiaľ je triumf pre atléta zakliaty dlhé roky.

Tuniská bežkyňa Habiba Ghribiová neskrývala v cieli behu na 3 000 metrov cez prekážky sklamanie. Do medailovej zbierky jej pribudlo striebro, druhé z vrcholných podujatí. Nebyť diskvalifikácie dopingovej hriešnice Julie Zaripovovej, pôvodnej olympijskej víťazky z Londýna, zrejme by sa zaradila medzi skupinu „večne druhých“. Mnohí jej predchodcovia túto kliatbu zlomiť nedokázali.

Eduard Hämäläinen: Všestranný svetobežník

Skvelý desaťbojár počas svojej kariéry reprezentoval až štvoricu krajín. Premiéru na svetovom fóre si odkrútil v drese Sovietskeho zväzu, po jeho rozpade obliekal dres Spoločenstva nezávislých štátov a neskôr Bieloruska. Od roku 1997 hájil farby Fínska, ale ani do vitríny vlasti svojich predkov viacbojárske zlato nepriniesol.

Rodák z Karagandy naznačil potenciál už na juniorských MS v Sudbury 1988, kde vybojoval bronz. Pri svojom debute medzi mužmi v Tokiu o tri roky neskôr obsadil solídne 7. miesto. Jeho veľká chvíľa nadišla až v stuttgartskej Aréne Gottlieba Daimlera. Po prvom dni uzatváral najlepšiu päťku, druhú polovicu súťažného programu však otvoril svetovým desaťbojárskym rekordom 13.57 sekundy v prekážkovom behu na 110 metrov a výrazne prehovoril do boja o čelné priečky. Na zlato mu však nestačilo ani vylepšenie osobného maxima v hode diskom či skoku o žrdi. Titul si s náskokom 93 bodov ustrážil legendárny Dan O'Brien.

Zápolenia v Göteborgu počas vrcholu sezóny 1995 priniesli takmer rovnaký scenár. Hämäläinenovi v konečnom účtovaní na Američana chýbalo 206 bodov. Mrzieť ho mohol najmä rozpačitý úvod, keď značnú stratu zaknihoval aj v jednej zo svojich najsilnejších disciplín – skoku do výšky. Do Atén už trojnásobný svetový šampión nepricestoval a súboje všestrannosti tak získali nový náboj. O uvoľnený piedestál sa fínsky reprezentant preťahoval s Tomášom Dvořákom a Chrisom Huffinom. Po ôsmich disciplínach figuroval na čele s 64-bodovým náskokom pred obomi konkurentmi, ale chlieb sa lámal v hode oštepom. Kým sen O'Brienovho krajana o úspechu sa po troch neplatných pokusoch definitívne rozplynul,  Dvořák prehodil 70-metrovú hranicu, na čo nenašiel odpoveď ani priebežný líder, ktorý sa tak opäť musel uspokojiť iba so striebornou medailou.

Najcennejší kov nezískal skúsený pretekár ani v Edmontone 2001. Jeho púť súťažou sa predčasne skončila tromi prešľapmi vo vrhu guľou. Nedarilo sa mu ani na majstrovstvách Európy 1998, kde ťahal za kratší koniec v súboji s Erkim Noolom z Estónska, pod piatimi kruhmi dokonca na stupne víťazov nikdy nedosiahol.

Greg Haughton: Korunný princ štafety

Počas deväťdesiatych rokov mal Jamajčan povesť najlepšieho karibského „štvrťkára“, fenomenálneho Michaela Johnsona však stíhal márne. V individuálnych behoch obsadil tretie miesto na majstrovstvách sveta 1995 a 2001, bronz ukoristil aj na olympiáde v Sydney a zlatú radosť mu nepriniesli ani štafety.

Americký výber sa v Göteborgu pred 20 rokmi mohol spoľahnúť aj na ďalšie eso v rukáve. Hrdinom disciplíny 4×400 metrov nebol svetový rekordér Johnson, ale jeho kolega Butch Reynolds, ktorý ako jediný vo finále pokoril hranicu 44 sekúnd. Karibské kvarteto tak hralo až druhé husle a v nasledujúcich sezónach dokonca kleslo až na tretie miesto, no po dodatočnej diskvalifikácii USA kvôli dopingu Antonia Pettigrewa si zverenec Clyda Harta rozšíril zbierku o ďalšie štyri striebra (z MS 1997, 1999, 2001 a OH 2000).

Sileši Sihine: Na stupňoch víťazov so svojím idolom

Podobne ako väčšina Afričanov aj tento skvelý vytrvalec pričuchol k vytrvalostným behom už v ranom veku. Najväčšiu motiváciu pre malého Silešiho predstavovali výkony Haileho Gebrselassieho zbierajúceho úspechy ako na bežiacom páse. V tom čase však zrejme ani len nesníval o tom, že jedného dňa s ním ako jeden z mála atlétov udrží krok.

Paríž, Stade de France, 24. augusta 2003, finále behu na 10 000 metrov. Trojica Etiópčanov si robí zo svojich súperov trhací kalendár. O zlato bojuje veterán Gebrselassie s vychádzajúcou hviezdou športu Kenenisom Bekelem, napokon tesne prehráva. Sihine bez najmenších ťažkostí kontroluje tretie miesto. Finišuje v čase tesne nad 27 minút s takmer 17-sekundovým náskokom pred skupinou prenasledovateľov.

Na nasledujúcom šampionáte v Helsinkách si mladá etiópska nádej vyskúšala aj polovičnú vzdialenosť. Do cieľovej rovinky vbiehal vysoký černoch na vedúcej pozícii, na strhujúci záver Benjamina Lima však nestačil. Ďalšiu tesnú porážku utŕžil na „desiatke“ od Bekeleho. Rovnaký súper ho odsunul na druhé miesto i v Osake 2007, na svojho slávnejšieho rivala rodák z mesta Sheno nevyzrel ani na olympijských hrách v Aténach a Pekingu.

Nadine Kleinertová: To najlepšie na záver

Nemeckej guliarke sa veľké triumfy roky vyhýbali širokým oblúkom. Svoj prvý štart na MS 1997 pretavila na 7. miesto, o dva roky neskôr sa dočkala aj prvej medaily, ktorá mala strieborný lesk. Nad jej sily bola len krajanka Astrid Kumbernussová. V Edmontone už trojnásobnú svetovú šampiónku zdolala, súťaž silných žien však suverénnym spôsobom ovládla Janina Karolčiková z Bieloruska, keď ako jediná pokorila hranicu 20 metrov.

Práve táto magická méta Kleinertovej pokusom dlho odolávala. Z neúspešnej snahy rezultovalo iba olympijské striebro a bronz z helsinského šampionátu. Na lepšie časy sa vojačke nemeckej spolkovej armády začalo blýskať až pred domácim publikom v Berlíne 2009. Po úvodnej sérii sa ujala vedenia, v tretej dokonca zlepšila svoje osobné maximum na 20,20 metra, ale Valerie Villiová si obhajobu titulu prekaziť nenechala.

Vytúženého prvenstva sa skúsená Magdeburčanka dočkala až na sklonku svojej bohatej kariéry, hoci iba v európskej konkurencii. Výkonom 19,18 metra vo vrhačskom kruhu na ME 2012 v Helsinkách nenašla premožiteľku. Pravda, jediné väčšie víťazstvo bolo len skromnou náplasťou na roky strávené v úzadí najväčších hviezd.

Shericka Williamsová: Keď rekord nestačí

Zbierka úspechov 29-ročnej jamajskej bežkyne nápadne pripomína výsledky Grega Haughtona. Na majstrovstvách sveta debutovala v sezóne 2005 postupom do semifinále behu na 400 metrov a vo finále štafety, ktorá obsadila druhé miesto za Ruskom, absolvovala úvodný úsek. Z titulu sa netešila ani na japonskej pôde v roku 2007. Štafetový boj o medaily síce odštartovala ideálne, kolík odovzdávala na prvej pozícii, ale Američanky na čele s Allyson Felixovou a Sanyou Richardsovou úder okamžite vrátili.

Na ďalších vrcholných podujatiach sa Williamsová zhostila úlohy finišmanky a opäť nesklamala. Nikdy však svoj tím nepriviedla do cieľa na prvej priečke. Na MS v rokoch 2009 a 2011 podľahla jamajská štvorica kvartetu z USA, na OH 2008 i 2012 figurovali na chvoste prvej trojky.

V individuálnych súťažiach jej taktiež často prischlo druhé miesto. Obsadila ho na olympiáde v Pekingu (napriek tomu, že predviedla nový osobný rekord a zdolala najväčšiu favoritku Richardsovú), aj svetovom šampionáte v Berlíne, kde práve v súboji s Richardsovou neuspela.

Na rozdiel od mnohých svojich kolegov môže Jamajčanka prekliatie zlomiť. Po sólovom bronze na prebiehajúcom svetovom šampionáte sa o štvrťkársky trón bude usilovať v štafete a chýbať zrejme nebude ani pod piatimi kruhmi v Riu de Janeiro.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Anton Zajac: Jediná šanca pre Slovensko je nová slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale v oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu Anton Zajac.

PRIMÁR

Lekári sa môžu mýliť. Päť príbehov o zlej diagnóze

Nikto netúži byť medicínskou záhadou. Ale je jednoduché sa ňou stať.

EKONOMIKA

Nové pravidlá zásadne ovplyvnia ľudí. Dlžníkov aj exekútorov

Sociálna poisťovňa môže siahnuť na účet aj bez exekútora.


Už ste čítali?