Utrpenie panelákového psa

Autor: Martin Matich | 30.7.2015 o 16:34 | Karma článku: 12,08 | Prečítané:  14298x

Volám sa Azor, mám päť rokov a patrím panej v rokoch z deviateho poschodia nášho paneláku. Rodičia neznámi, jednoducho typická pouličná zmes, ktorá nikdy neobsedí na mieste.

Najlepšie sa cítim vonku, kde môžem bezstarostne objavovať svet. Bohužiaľ, moja majiteľka pre podobné huncútstva nemá veľké pochopenie. Obvykle ma núti vysedávať pred televízorom a pozerať sa na tristopäťdesiaty diel nekonečného seriálu. Akúkoľvek prechádzku si musím doslova vyžobrať zlostným štekaním či škriabaním na dvere, psie oči jednoducho nefungujú. Alebo len neviem nahodiť ten správny srdcervúci pohľad?

Včera to opäť bola katastrofa. S plným močovým mechúrom som musel pobehovať hore-dole, než si ma všimla. Ťarbavým krokom prešla do izby, kde dobrých 5 minút rozmýšľala, čože si len oblečie a vzápätí zamierila do kúpeľne. Tam najprv venovala hodnú chvíľu svojmu dokonalému účesu, následne starostlivo naniesla lesk na pery. Celý čas ma neprestajne okrikovala: „Vydrž! Veď už pôjdeme!“ Ľahko sa však povie, ak dotyčného nič netlačí.

Čakanie na výťah nemá konca-kraja, podobne ako i samotná cesta. Pri zastávke na jednom z nižších poschodí som strmhlav vyrazil vpred a skoro zrazil nič netušiaceho suseda. Konečne prízemie. Ostošesť trielim k dverám, už to nezvládnem ani na okamih. Chvalabohu, nejaká dobrá duša nechala otvorené. Stačí tak dobehnúť k najbližšiemu stĺpu, zdvihnúť nohu a je to. Ten pocit úľavy bol neopísateľný.

Tešil som sa, že ešte ponaháňam niekoľko igelitiek plachtiacich vo vetre, prípadne vyhrabem stratený poklad, ale márne. „Azor, k nohe, ty nezbedník!“ ozval sa nekompromisný hlas. So zveseným chvostom som zamieril naspäť. Ide sa domov, znovu k televízoru a musím počúvať nekonečné šomranie, vraj paničke zase ušlo najdôležitejších 10 minút celej epizódy

A takto to chodí každý deň. Ráno čo ráno, večer čo večer sa idem zblázniť od nudy. Nebolo by mi azda lepšie u voľakoho iného, kto by ma nedržal medzi štyrmi stenami bezmála 24 hodín denne? Nemusel by som sa obávať, či jedným neopatrným zavrtením chvosta nezhodím porcelánovú vázu, dar nevyčísliteľnej hodnoty od starých rodičov a poobedňajšia siesta by nebola rušená odporným hukotom vysávača.

Nie je vari lepšie nechovať domáce zviera, ak mu nedokážeme vytvoriť podmienky a malo by nám byť iba na obtiaž, než si za každú cenu aspoň jedno zaobstarať, pretože je to jednoducho trendy a kúpila si ho aj naša sestra alebo kamarátka? Tváriť sa, ako veľmi ho máme radi, no zároveň vôbec nedbať na jeho potreby? Nezaváňa to prílišným pokrytectvom?

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Anton Zajac: Jediná šanca pre Slovensko je nová slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale v oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu Anton Zajac.

PRIMÁR

Lekári sa môžu mýliť. Päť príbehov o zlej diagnóze

Nikto netúži byť medicínskou záhadou. Ale je jednoduché sa ňou stať.

EKONOMIKA

Nové pravidlá zásadne ovplyvnia ľudí. Dlžníkov aj exekútorov

Sociálna poisťovňa môže siahnuť na účet aj bez exekútora.


Už ste čítali?